Dnes by som rada s vami zdieľala jedno zamyslenie, ktoré už dlhšie vo mne zreje, ale dnes som to dala na papier 😊 Moja stále aktuálna a obľúbená téma na skúmanie, SEBAHODNOTA. Toto je môj príbeh:
Pár rokov dozadu som bola žena, ktorá si kúpila skoro každý sebarozvojový kurz, ktorý s ňou čo i len trochu rezonoval. Bolo to pre mňa obdobie neustáleho učenia sa, zdokonaľovania sa, ale zároveň po čase aj obdobie obrovskej frustrácie, lebo som to jednoducho všetko nestíhala. Investovala som čas, peniaze, ale výsledky minimálne. Moja pozornosť bola roztieštená na „milión“ smerov. Vtedy, cca 2-3 roky dozadu, som si povedala: „A dosť!“ Začala som sa zameriavať na to, čo mi dávalo z toho všetkého najväčší zmysel, čo ma najviac bavilo – na Human design a etikoterapiu. Na chvíľku nastala zmena, avšak po čase sa znova u mňa objavila frustrácia. Opäť veľmi podobné témy: je toho veľa, nestíham, viem stále málo, ešte sa musím veľa učiť, urobiť tamto a toto…aby som už konečne bola dosť dobrá! Často som si kládla otázku: „Prečo sa necítim dobre, keď robím veci, ktoré milujem?“ A jedného dňa mi to prišlo. Pretože do všetkého som išla z priestoru strachu – strachu, že nie som dosť! Moje myšlienky na dennej báze boli: „Toto sa ešte musíš naučiť, aby si bola dosť dobrá…ešte toto nevieš, toto sa douč…a ešte toto by bolo fajn vedieť…“ Nekonečný kolotoč. Vtedy mi to prišlo. Toto nastavenie neustálej honby za sebarozvojom z pozície strachu je riadna pasca, do ktorej sa mimochodom chytí mnoho žien. Nechápte ma zle, nemám nič proti sebarozvojovým kurzom, ja ich naozaj mám rada. Keď sa však rozhodujeme, či ísť alebo neísť na nejaký kurz, skúsme sa zamyslieť, či ma pri rozhodovaní motivuje môj strach alebo to robím z lásky k sebe. Keď to poviem rečou Human designu, či ma riadia strachy a moja myseľ, ktorá o nich premýšľa alebo je to moje telo a energia, ktorú pritom cítim.
Byť si vedomá vlastnej hodnoty je moja celoživotné téma a ďakujem, že to už vnímam a že sa mi čriepky pomaly skladajú.